„Nejestvuje nič horšie, ako keď vám lekár po sonografickom vyšetrení v tehotenstve oznámi, že váš plod nie je životaschopný. Dnes je naša Martinka s rázštepom chrbtice a hydrocefalom šiestačkou špeciálnej základnej školy a máme z nej velikánsku radosť,“ hovorí Martina Miškovová zo Zvolena, ktorá túži po tom, aby sa jej dcéra so zdravotným znevýhodnením vzdelávala v bežnej škole so zdravými deťmi.
Aj obyčajná chrípka môže zamiešať životné karty, najmä v tehotenstve. A podané penicilínové antibiotiká už len všetko skomplikovali. Priamy súvis liekov s diagnózami Martinky sa síce nikdy nepotvrdil, no v rodine dovtedy závažné ochorenia tohto ani podobného druhu nepoznali.
„Museli sme sa s stým jednoducho vysporiadať. Boli sme šokovaní spolu s manželom. No povedali sme si, že ak nemá žiť, tak nebude a ak má, tak bude. Pre nás je dcérka zdravá,“ spomína skúšaná dvojnásobná mama Martina. Bojovali, ako sa dalo, Martinka dokonca pár dní po narodení absolvovala operáciu, ale aj napriek snahe lekárov je od narodenia odkázaná na invalidný vozík a kvôli hydrocefalusu jej bol diagnostikovaný ľahký stupeň mentálneho postihnutia.
Škôlkarka napriek nepriaznivým prognózam
Niektorí lekári si nedávali servítku pred ústa a Martinke pripúšťali minimálne šance na prežitie a zaradenie sa do normálneho života. Manželia Miškovoví si dokonca vypočuli, že Martinka v zásade nemá funkčný mozog a aj pri základných potrebách bude celoživotne odkázaná na pomoc druhých. To sa ale, našťastie, nepotvrdilo a vďaka snahe oboch rodičov Martinka vo vývoji napredovala.
„Od troch rokov navštevovala špeciálnu triedu pre deti s telesným hendikepom v materskej škole, kde sa jej veľmi páčilo. Navštevovať ju však mohla len štyri hodiny denne, aby počas pobytu v nej nemuseli zabezpečovať toaletu (hygienu) dieťaťa,“ vysvetľuje mama. Ale ako sama hovorí, učiteľkám je veľmi vďačná, že sa jej hyperaktívnej vozíčkarke ozaj naplno venovali a dali jej tie správne základy do života.
Škola ako beh cez prekážky
Najhoršie zistenie rodičov bolo, že plienkované dieťa nemá v bežnej základnej škole žiadnu šancu. A už vôbec nie také, ktoré má navyše ľahké mentálne postihnutie (hendikep) a je ešte aj na invalidnom vozíku. Bez ohľadu na to, či na tú školu má reálne predpoklady alebo nie. Martinka sa tak ocitla v alokovanom pracovisku špeciálnej základnej školy, teda v Domove sociálnych služieb a medzi deťmi s viacnásobnými alebo výraznejšími zdravotnými hendikepmi, ktoré boli navyše aj nekomunikatívne.
„Videli sme, ako Martinka zaostáva, bola čoraz viac apatická a uzavretá. Rozhodli sme sa preto, že požiadame o jej preradenie medzi deti, s ktorými bude môcť komunikovať. To sa nám napokon podarilo, ale najskôr na skúšku,“ dodáva pani Martina.
Najväčšou prekážkou však bolo, že trieda, kam jej dcéra chodila, bola na poschodí a ona sa preto striedala s manželom, aby ju tam zakaždým vyniesli a zniesli po schodoch. Na ďalší rok už začala chodiť do triedy na prízemí, vďaka čomu im táto činnosť nadobro odpadla. Martinka je teraz veselá a rada komunikujúca slečna, miluje spoločnosť, svojich rovesníkov a má nadanie na šport. Žije svoj život najlepšie ako vie, dokonca bezproblémovo zvláda aj hygienu v čase, keď je v škole.
Inklúzia detí by mnohé vyriešila
Na ceste inkluzívneho vzdelávania a integrácie detí so zdravotným znevýhodnením učiteľom chýba podpora v podobe pomoci zo strany ďalších odborníkov – asistentov, špeciálnych pedagógov, sociálnych pedagógov, školských psychológov a asistentov učiteľa. Celkový obraz dotvára skutočnosť, že v školskom roku 2016/2017 mala iba každá piata základná škola špeciálneho pedagóga a len každá 14. mala školského psychológa (na 1 školského psychológa pripadalo 2 760 žiakov). Zavedenie modelu inkluzívneho vzdelávania môže podporiť skvalitnenie funkčnosti vzdelávacieho systému ako celku. Inkluzívne vzdelávanie bolo na Slovensku dlho odmietané ako koncept, ktorý nie je možné v reálnom školskom prostredí úspešne rozvíjať. Práve na túto problematiku sa zameriava aj dobročinný Ples v Opere v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska a s Koalíciou pre deti Slovensko.
„Musíme sa naučiť prekonávať bariéry. A nejde iba o bariéry fyzické, ako chýbajúci výťah, ktorý musí častokrát nahradiť obetavý rodič alebo učiteľka. Musíme sa naučiť prekonávať aj bariéry neviditeľné, tie, ktoré sú v mysliach detí, pedagógov, rodičov. Bariéry, ktoré podporujú mýty, že zdravotne znevýhodnené deti nepatria medzi tie zdravé, pretože by to nezvládli alebo spomalili svojich spolužiakov. Mýty, o ktorých už dnes vieme, že nie sú pravdivé,“ tvrdí Ondrej Gallo, správca Nadácie pre deti Slovenska. Jeho slová dopĺňa Andrea Cocherová, riaditeľka Plesu v opere: „Mnohí si ani nedokážeme predstaviť, čo všetko musia tieto deti a ich rodičia na ceste za primeraným vzdelávaním absolvovať. O tejto téme potrebujeme nahlas hovoriť a najmä ju potrebujeme urgentne riešiť – na všetkých úrovniach našej spoločnosti.“ Veď stále platí, že všetky deti by mali dostať rovnakú šancu na vzdelanie. A Martinka je len jedna z mnohých, ktoré na túto šancu stále čakajú.
