Idete na prijímací pohovor, rokovanie alebo na nejakú schôdzku a ste nabití informáciami? A viete, že to vôbec nemusí stačiť? Na to, aby sme efektívne komunikovali, mali by sme ovládať aspoň základné pravidlá neverbálnej komunikácie. Práve tá hovorí o tom, ako komunikujeme aj sami so sebou.

O neverbálnej komunikácií sme hovorili s Monikou Stehlíkovou, autorkou značky BodyTalks a metodiky Vedomá reč tela.

 

Čo o človeku hovorí neverbálna komunikácia?
Keď si zoberieme komunikačný tok a v ňom by sme dali 100 percent vzájomnej výmene informácií medzi ľuďmi, tak 93 % tvorí neverbálna komunikácia. Patrí do nej reč tela, postoj, gestá, mimika, pohyb, práca s hlasom (intonácia) a kontext, v ktorom sa komunikácia odohráva. Je to obrovský balík toho, ako sa ľudia navzájom ovplyvňujú a ako medzi sebou komunikujú. Verbálne prejavy sú samozrejme dôležité, ale prisudzuje sa im len 7 percent.

Znamená to, že to čo vieme, ako sme informovaní, tvorí len 7 percent?
Týchto 7 percent dokážeme efektívne odkomunikovať iba vtedy, ak nás tých zvyšných 93 percent podporí. Človek môže mať perfektné informácie, úžasné výsledky, štúdie, fakty a silnú verbálnu značku. Ale ak ju nesprostredkuje tak, že druhá strana ho bude ochotná počúvať a veriť mu, tak ten vzácny materiál, ktorý je ukrytý vo verbálnej zložke, nebude sprostredkovaný. Zoberme si ako príklad niektorých vedcov, ktorí prinášajú kvalitné výsledky, ale nedokážu ich odprezentovať tak, aby vzbudili záujem. Ich neverbálny prejav je totiž suchý a strohý.

Pre koho je dôležité komunikovať neverbálne?
Určite pre všetkých a najčastejšie sa v tomto smere vzdelávajú ľudia z biznisu, ktorí potrebujú informácie sprostredkovať veľmi efektívne. Druhou veľkou skupinou sú bežní ľudia, ktorí cez reč tela dokážu regulovať, ako sa cítia, ako prežívajú určité situácie a tým pozitívne ovplyvňovať aj ostatných okolo seba.

Jedna časť je efektivita komunikácie, ale existujú aj určité manipulatívne praktiky. V tejto súvislosti sa hovorí najmä o zrkadlení…
Fenomén zrkadlenia sa niektorí obchodníci učia na báze tzv. kopírovania klienta. Znamená to, že keď klient zmení pozíciu alebo gesto, on ho skopíruje a robí to isté, aby mu ukázal, že sú rovnako naladení. Toto je veľmi zjednodušený spôsob. Tým pravým orechovým je postupné ladenie sa. V tomto prípade nejde o to klienta kopírovať, ale mu empaticky porozumieť. Na prvý pohľad to môže vyzerať rovnako, ale zámer a motívy sú iné. Postupné ladenie sa je najviac viditeľné pri kontakte s batoľatami. Keď je bábätko maličké, tak samého seba poznáva cez mamu. Dieťa sa pozerá do jej tváre a poznáva, čo ono samo robí. Ak sa dieťa usmeje, usmeje sa i matka. Preto je tento fenomén blízky všetkým ľuďom a dodáva pocit dôverného vzťahu.To je aj dôvod, prečo ho obchodníci využívajú.

O neverbálnej komunikácií sa v poslednom čase veľa hovorí, vyšlo aj niekoľko kníh a ľudia, ktorí sa tomu začali venovať, sa určitým spôsobom strážia, čo často pôsobí až komicky a spôsobuje, že sa z bežnej komunikácie vytráca voľnosť… Predstavme si dvoch ľudí, ktorí prešli nejakými školeniami, a teraz sa začnú rozprávať, a pritom strážiť svoju neverbálnu komunikáciu…
Pred niekoľkými rokmi by som vám povedala áno, stráca sa autentický prejav. Teraz je doba, kedy už ľudia nechcú byť karikatúrami a prichádza návrat k autenticite  a objavovaniu vlastnej charizmy. Odkrývanie autenticity stojí trochu úsilia a človek musí na sebe pracovať. Cez reč tela vieme napomôcť tomu, aby sa človek rozvinul rýchlejšie a jednoduchšie. Človek môže mať niekde vo svojom vnútri zapísané, že musí byť napríklad neviditeľný alebo si myslí, že mu chcú všetci zle. Keď začne pracovať so svojou neverbalitou, začne sa aj viac otvárať. Časom môže prísť k takej integrácií, že jeho autentický; pravdivý prejav sa plne rozvinie.

Neverbálna komunikácia je teda aj o odkrývaní blokov…
Jednoznačne. Moje pravé ja môže byť kvôli rôznym traumám v živote skrčené. My mu potrebujeme dovoliť sa rozvíjať. Mám klientku, ktorá je úzkostná, a napriek tomu, vždy keď povie niečo vtipné, výrazne sa zmení jej reč tela z úzkostnej na uvoľnenú.

Je rozdiel pri neverbálnej komunikácií medzi introvertmi a extrovertmi? Ako sa to prejavuje?
V intenzite pohybov. Introverti majú menej pohybov. Ich gestá sú bližšie okolo tela, postoj je zúžený, častejšie majú sklopené oči a nepotrebujú v takom rozsahu očný kontakt. Celková dynamika tela je pomalšia. Extrovert sa pohybuje vo väčšom priestore, zväčša je v rýchlejšom tempe a je mu príjemné sa ľudí častejšie dotýkať a pozerať sa im do očí.

Existuje nejaké zlaté pravidlo neverbálnej komunikácie, ktoré by mali ovládať všetci ľudia?
Keď chcete získať 80 percentné zlepšenie vašej neverbálnej komunikácie, tak je dôležité sa vzpriamiť, správne dynamicky stáť a sedieť. Nepopierať, že sme Homo Erectus, nescvrkávať sa, ale naopak, rásť. Druhým pravidlom je pohyb. Žijeme v dobe, keď sa veľa sedí, ale my sme boli stvorení pre pohyb. Pohybové aktivity dokážu reči tela veľmi pomôcť. Bude sviežejšia a dynamickejšia a je pritom jedno, či ide o introverta alebo extroverta. Pohybová aktivita rozprúdi v tele metabolizmus a cirkuláciu krvi, prehĺbi dych a tým zlepší aj náladu. Čiže zlatým pravidlom je viac pohybu a naučiť sa správne dynamicky stáť a sedieť.

Keď sa s niekým rozprávam a mám prekrížené ruky cez hruď, dávam tým najavo, že som zatvorená? Je to častá fáma alebo fakt?
Je to iba jeden znak. Na správne posúdenie toho, čo to znamená, potrebujeme aspoň tri znaky: napríklad prekrížené ruky, stiahnutý hrudník dozadu a tzv. utekajúci pohľad. Na základe týchto troch znakov môžem začať predpokladať, že keď predtým mal človek otvorené ruky, pozeral sa na mňa a prejavoval záujem a zrazu si ich prekríži, tak niečo z toho, čo som povedala, ho dostalo do nepohody či má k tomu výhrady. Samotné prekríženie rúk môže znamenať veľa vecí a tiež nič. Pre mnohých ľudí je táto pozícia veľmi prirodzená. Keď je to pre nich východiskový stav, nemôžeme o nich povedať, že sú to ľudia uzatvorení a nedostupní. Ale tiež si musia byť vedomí toho, že v týchto východiskových pozíciách sa ťažšie komunikuje a na iných pôsobíme menej dostupne.

Môže sa žena potom ako sa začne venovať neverbálnej komunikácií niekam kariérne posunúť?
Samozrejme, áno. Keď pracujem s takouto ženou, počúvam, kam sa v kariére chce posunúť. Vnímam, aké pohybové kvality sa v jej tele objavujú, keď rozpráva o svojich snoch. Silnou technikou je hovoriť o budúcnosti v prítomnom čase: „Vidím sa, ako pracujem pre špičkový tím, komunikujeme spolu, vidím, ako predostieram svoje nápady a sú s nadšením prijímané…“ Telo sa vtedy úplne inak pohybuje. Potom ju vediem k tomu, aby si túto predstavu vizualizovala častejšie a vnímala pri tom, ako sa jej telo cíti, ako sa správa a aký postoj a gestá vo svojom tele vníma. Pozývam ju k tomu, aby to robila každý deň a začala sa takýmto spôsobom prejavovať bežne počas dňa. Úspechy na seba nenechajú dlho čakať.

Mnoho žien sa hrá s vlasmi. Je to chyba?
Môže zvádzať, sústrediť sa, premýšľať. Je to opäť jeden znak na základe ktorého sa  nedá vyhodnotiť o čo ide. Keď si to žena začne viac uvedomovať sama príde na to, kedy to robí a aký to má pre ňu význam: či ide o prejav nastupujúcej nervozity, alebo sa tým upokojuje, alebo sa jej niekto sa páči. Mám však tip pre tie dámy, ktoré tak prejavujú stres. Vo chvíli, keď sa začnete hrať s vlasmi, uvedomte si to, aby sa nespustili v tele ďalšie prejavy neistoty. Začnite sa sústrediť na dych, prehĺbte ho a rozšírte svoj repertoár o iné gesto, ktoré vás upokojí. To sú napríklad všetky sebadotyky: dlane odpočívajúce v sebe, gesto „striežka“, alebo ruka v bok. Rovnaký postup platí aj pre tých, ktorí sa v nervozite dotýkajú tváre, zátylku alebo hrudnej kosti.

Dotýkanie tváre si ľudia často neuvedomujú, treba si to teda odsledovať a dať to na vedomú úroveň…
Netreba to hodnotiť, ani odsudzovať, len si to začnime všímať a buďme zvedaví, kedy sa to u nás objavuje. Zvedavosť je vzácna ľudská vlastnosť, nesie v sebe obrovskú otvorenosť a nehodnotiaci postoj. Až potom, keď nájdeme spoločného menovateľa týchto situácií, môžeme sa pustiť do zmeny.

Ako funguje náš mozog?
Mozog dokáže spracovať veľké množstvo dát. Na základe našej skúsenosti dáta vyhodnotiť a vyslať do šedej mozgovej kôry. Podkôrie, ktoré spracováva neverbálne znaky to robí takou rýchlosťou (0,07 sekundy), že šedá mozgová kôra dostáva iba výsledný vnem. Práve preto je zvedomovanie reči tela pomerne náročný proces a vyžaduje si veľa úsilia. Jeho najväčším prínosom však je, že je to pravdivá a vysoko efektívna cesta k nevedomým obsahom, ich poznaniu a vlastnej transformácii.

Andrea Hinková – Tarová