Mladá speváčka a skladateľka Sima Martausová momentálne pilne nacvičuje spolu s dievčenským speváckym zborom Slovenského rozhlasu, aby 1.11. 2017 odštartovala svoje celoslovenské turné. Charizmatická pesničkárka prejde počas turné 18 slovenských miest a divákom na ňom predstaví svoje najznámejšie skladby aj novinky a tiež nové aranžmány špeciálne pripravené na interpretáciu s dievčenským speváckym zborom.

„To, akú budú mať podobu je najmä v rukách dirigenta Adriana Kokoša, s ktorým spoločne pripravujeme aj playlist. Na tejto netradičnej koncertnej šnúre so mnou samozrejme budú aj moji chlapci zo skupiny,“ hovorí Sima Martausová.

Sima, koľko rokov sa pohybujete na hudobnej scéne?
Už štvrtý rok fungujem s mojou kapelou a presne taký istý čas robím hudbu na plný úväzok. Beriem to ako dar, že moja „práca“ je zároveň aj moja záľuba. Spievala som však už aj predtým, asi šesť rokov dozadu, keď som študovala na vysokej škole.

Študovali ste na vysokej škole v Banskej Bystrici divadlo a ku gitare ste sa dostali pomerne neskoro. Čo vás priviedlo k hudbe?
Študovala som divadlo, a vždy som obdivovala, keď niekto vedel hrať na gitare a zložiť vlastnú pesničku. Na vysokej škole som po tom začala túžiť a v druhom ročníku som zobrala do rúk gitaru a zložila svoju prvú pesničku. Vtedy som začala skladať a spievať, najprv pre najbližších a postupne prichádzali aj nejaké koncerty.

Keď už ste mali svoj repertoár, oslovili ste manažéra…Alebo, čo bolo predtým?
V druhom ročníku na vysokej škole som zložila jednu svoju gospelovú pesničku poslala do Gospelovej súťaže, ktorá bola práve v tom čase vyhlásená. Tá pesnička v súťaži uspela, vďaka čomu som neskôr mala svoj prvý koncert. Následne som absolvovala niekoľko menších koncertov. Vtedy ešte hudba nebola mojím živobytím, skôr som skúšala, čo znamená stáť na pódiu, zoznamovala som sa s odposluchmi a učila sa vystupovať pred ľuďmi s vlastnou tvorbou. Toto oboznamovanie sa trvalo počas celého môjho štúdia na vysokej škole. Následne som nastúpila do Radošinského naivného divadla, kde sa mi potvrdilo, že divadlo je krásne, ale pre mňa je hudba krajšia. Povzbudilo ma to k tomu, aby som sa ohľadom spolupráce ozvala manažérovi. Oslovila som Jožka Šeba a tak sa začala naša spolupráca.

Ako vzniká pesnička?
U mňa je to niečo, čo musím zažiť alebo to musím v srdci silne pocítiť. Môže to byť hocičo, aj naše dnešné stretnutie. Aj z toho, že som si pomýlila miesto, kde sa máme stretnúť, môže vzniknúť pesnička. Je to situácia, ktorú zažijem a utkvie mi v srdci a pieseň sa potom už sama nejako „vytvorí“. Následne ju dám zo srdca na papier a do tónov, akordov. Sadnem si za klavír alebo za gitaru a pesničku zhudobním. Aj pesničku Čokoláda som zložila takto jednoducho. Oproti továrni na čokoládu v Trnave sa pokazil vlak a tak som začala skladať. Síce ma inšpirovala práve táto situácia, pieseň nie je o čokoláde ako takej – ale skôr o niečom, čo človeka môže robiť šťastným. Myslím, že každý dokáže nájsť vo svojom živote to svoje jednoduché „niečo“ a každý sám v sebe môže byť akousi továrňou na radosť.  To, že viem skladať pesničky, považujem za dar od Boha. Nikdy som sa to neučila, vždy som po tom len túžila a prosila Boha, aby mi dal dar, v podobe skladania pesničiek. Takže každá pesnička je vlastne darom.

Ako vznikla pesnička Svätojánske mušky, ktorú spievate v duete s Richardom Mullerom?
Svätojánske mušky boli na svete dávno predtým, ako sme oslovili Richarda na naspievanie duetu. Túto pesničku som zložila akoby pre svojho budúceho manžela. Keď sa raz vydám, chcem, aby sme boli spolu šťastní a je jedno, koľko budeme mať rokov, verím, že v láske dvaja spolu dokážu prekonať hocičo a ostať spolu do konca života. Znie to možno naivne, ja však verím, že to takto raz bude. Svätojánske mušky sú malé svetielko, avšak keď sa dvaja majú radi, tak im to stačí. O tom je tá pesnička. Myšlienka na duet s Richardom Mullerom prišla vtedy, keď sme vydávali album.

Ako sa o seba staráte z duchovného hľadiska?
Najdôležitejšia je v mojom živote láska. Láska k sebe, lebo od toho pramení, aj láska k druhým. Z lásky prichádza aj odpúšťanie, bez ohľadu na to, či mi niekto ublíži úmyselne alebo nie. Keď tomu človeku dokážem odpustiť aj ja som šťastnejšia. Odpúšťanie je celkovo dobrá životná filozofia, lebo keď to človek nerobí, ničí sám seba. Odpúšťanie je náročné a nedá sa to urobiť hneď. Človek by si však mal uvedomiť, že nie kvôli tomu, kto mu ublížil, ale kvôli sebe musí odpustiť. Keď sa to podarí skutočne v srdci, ten moment je veľmi pekný a to je tiež láska. Baví ma aj zdravá výživa, aj keď nie prehnane. Nedávno sme sa stretli s kamarátkami a niekto priniesol domáce oškvarky, chlieb a víno. Myslím si, že raz za čas si treba dopriať. Vo všeobecnosti si ale zdravo varím, vymýšľam rôzne recepty na koláče a tie potom pečiem a používam do nich zdravé a farmárske suroviny. Najradšej nakupujem na trhoch od babičiek. Veľmi rada tiež športujem, chodím na turistiku a milujem prírodu.

Pohybujete sa v šoubiznise. Zaskočilo vás niečo?
Keď vystupujem na nejakej akcii, väčšinou potom idem hneď domov. Neviem teda čo sa deje po polnoci. Väčšinou idem na koncert, odspievam svoje pesničky, porozprávam sa s fanúšikmi a idem domov. Nemám teda ani možnosť zažiť šoubiznis.

Kto je váš typický fanúšik?
Keď sa tak pozriem do hľadiska, vidím tam ľudí vo veku mojich rodičov, ale aj mladších ľudí. Niekedy prídu aj malé deti, ktoré mi prinesú na koncert aj svoje kresbičky. Veľmi sa teším aj z ľudí, ktorí sú v dôchodcovskom veku.

Aké máte plány v hudobnej oblasti?
Nemám sen ani métu, skôr prijímam život, ako ide a mala by som ďakovať  za to, čo mám a čo sa doteraz stalo. Ani som nesnívala o tom, že raz budem skladať vlastné pesničky a vystupovať pred ľuďmi a že sa moje pesničky budú ľuďom páčiť. To všetko je pre mňa vzácne a vôbec nie je samozrejmé. Mám koncerty na ktoré ľudia chodia a to je obrovský dar, ktorý si vážim. Mám to však v sebe nastavené tak, že aj keby som nemala koncerty, aj keby som raz spievať prestala, tak sa mi nezrúti svet, lebo to nemám na prvom mieste vo svojom živote.

Andrea Hinková – Tarová