Karol Stýblo je zakladateľom a Masterom čokolatierom spoločnosti Lyra Chocolates. Slovenskej firmy, ktorá vyrába premiové a bean-to-bar čokolády a za svoje produkty už získala aj niekoľko medzinárodných ocenení. Karol Stýblo vystúpi na konferencií Happy Company, ktorá sa uskutoční 30.5. 2019 v bratislavskom divadle Aréna.


Úspech Karola Stýbla a jeho čokolády je založený na tom, že nechcel robiť čokoládu tak, ako ju robí mnoho ľudí na svete a tým je odlievanie z polotovarov. Tento jeho postoj sa mu vyplatil a aj to je dôvod, prečo patrí k najlepším. Predtým, než sa do tejto výroby pustil, našiel si parterov z Južnej Ameriky, ktorí majú s čokoládou bohaté skúsenosti a poskytli mu najlepšiu svetovú odrodu kakaa. Jeho čokoláda sa stala tak obľúbenou, že si ju žiadajú nielen v Európe, ale aj v Južnej Kórei či na palube ázijských aeroliniek. Otec troch detí je tak príkladom nielen pre Slovensko, ale pre celý svet, že ak si človek za niečím ide, väčšinou to aj dosiahne.
Podľa jeho slov všetko stojí a padá na vzťahoch. So sebou, rodinou, obchodnými partnermi, kolegami, farmármi. A presne o tom sme s ním hovorili.

Ako nájsť súlad v práci a na globálnej úrovni s ľuďmi? Kde sa dá nájsť šťastie a harmónia?
Každý produkt je pekné robiť, keď to človeka baví a napĺňa. Keď toto má, tak harmóniu nájde. Ak však nemá okolo seba ľudí, ktorí ho podporujú a vedia sa s ním rozprávať na jednej vlnovej dĺžke, je to zložitejšie.

Odkedy ste vedeli, že sa chcete venovať čokoláde?
Ako malé dieťa som bol „čokožrút“, takže išlo skôr o tak malú vypočítavosť a plnenie si svojich chutí a predstáv. Z rodiny som v krvi podnikanie nemal, až pred 11 rokmi došlo k tomu, že sme začali dovážať z Belgicka čokoládu a išlo o taký risk. Keď je človek zamestnaný, má tú pomyselnú istotu príjmu, a v prvých rokoch nášho podnikania to aj sčasti vyzeralo, že by to nemuselo vyjsť, ale išli sme ďalej.

Harmónia je o vzťahoch v spoločnom sociálnom priestore. Ako sa vám darilo nájsť spolupútnikov na ceste?
Podľa mňa to vychádza z toho, že sme na tomto svete nejaký čas a ten je obmedzený. A buď budeme nadávať, ako sa nám nedarí, alebo sa začneme obklopovať podobne naladenými ľuďmi, ako sme my. Jedna vec je spoločenstvo, ktoré žijete, ale aj to v práci, pretože tu sme viac ako doma. Snažíme sa vytvoriť si aj so zamestnancami skôr priateľskú partiu, aj keď samozrejme organizačná štruktúra musí fungovať. Už nie sme dvaja, ako na začiatku. Snažíme sa byť priateľskí k zamestnancom, pretože potom radi chodia do práce a tú pozitívnu energiu dávajú aj do toho produktu a ten zákazník ju tam nájde. Ďalšie spoločenstvo tvoria naši dodávatelia. Jasné, že keď hovoríme o dodávateľsko-odberateľských vzťahoch, je to vždy o vyjednávaní pozícií. Ale len do tej miery, aby sme si vedeli večer sadnúť na pivo a spolu sa zasmiať. To isté je aj s farmármi. Je to všetko o tom, aby všetci videli, že ťaháme za jedno lano a keď pôjdeme spolu, tak to niekde dotiahneme.

Jedna vec sú hodnoty, ktorými žijete a keď sú dostatočne viditeľné, počuteľné a žité, tak pritiahnete Slovákov do kmeňa. Akým spôsobom sa to komunikuje niekde inde, kde to možno platí úplne inak?
Základ hodnôt je všade rovnaký. Všetci chcú dosahovať nejaké úspechy a cítiť, že to má zmysel. V Kolumbii napríklad kupujeme jednej škole, v ktorej študujú deti našich farmárov, raňajky. Boli sme za nimi a nakúpili im darčeky. Keď sme im povedali, že sme prišli vďaka ich rodičom a že vďaka nim máme z čoho žiť, bol to pre tie deti veľmi silný moment. Zrazu boli na svojich rodičov hrdí. V Kolumbii je totiž veľmi silný vplyv Ameriky a Európy a kto nechodí do Mc Donaldu a nemá Apple produkty, je považovaný za blázna a byť dieťa farmára nie je veľmi populárne. My sme prišli kvôli nim, a pre nich to bol veľmi silný moment. A presne toto potrebujeme. Aby sa necítili menejcenne, ale boli hrdí na to, kým sú a stavali na tom. A to sa bude diať vtedy, keď budú nastavené férové podmienky a tie deti budú zažívať pocity zadosťučinenia a hrdosti.

Takto vlastne vytvárate novú generáciu farmárov.
Keď sa to nebude robiť, vznikne veľký problém. Generácia ich rodičov bola iná. To, ako sa posúvali informácie vtedy, bolo iné, ako dnes, keď tie deti vedia všetko. Deti v Južnej Amerike vidia, že iné deti majú už v piatich rokoch Ipone a oni to chcú tiež. Keď sa ich opýtate na sny, nie je to farmárčenie, ale odchod do Európy alebo Ameriky. Takže, na jednej strane kričíme, že máme problém s utečencami a na druhej si ich takto učíme. Omnoho väčšia pridaná hodnota je v tom, ukazovať im, že má zmysel robiť to, čo robia ich rodičia. Aj ako farmári si môžu splniť svoje sny, a pritom zostať tam, kde sú. Len z nich nesmieme robiť otrokov alebo ich považovať za menejcenných. V konečnom dôsledku sú pre nás cennejší, ako hocikto iný, lebo bez nich sa v budúcnosti nepohneme.

Keď človek robí prácu, ktorá ho baví, napĺňa a dáva zmysel, tak tá pridaná hodnota spočíva v aktivitách, ktoré nie sú v základnej obchodno – biznisovej náplni…
Peniaze na účte sú vám nanič, ak nemôžete prísť niekde, kde nemáte priateľov. Je to úplne iné, keď vzťahy nezostávajú len v biznisovej rovine. Samozrejme, musíme z niečoho žiť, investovať, nakoľko nemôžeme zostať v rovine, že budeme robiť len sociálne projekty. Konkurencia je silná a musíme napredovať. Je veľmi fajn, ak je v tom všetkom vyrovnanosť.

Harmónia nie je o tom, že sa hrá jeden tón, ale viacero tónov, ktoré harmonicky súznia. Keď ste prišli do zahraničia, v čom bola vaša inakosť a ich inakosť a kde sa to tak harmonicky stretlo?
Južná Amerika je mi veľmi blízka a veľmi sme si sadli. Keď som prišiel prvýkrát do Kolumbie, povedal som im, že keď niekto príde na Slovensko, ponúkneme ho chlebom a soľou a pýtal som sa, kde je kokaín na privítanie. Keby ten človek oproti mne mohol, na mieste na asi zabije, lebo toto je téma, ktorá sa neotvára, čo som nevedel. Večer po práci sme sa už viac rozrozprávali a naozaj mi je táto krajina srdcu blízka. Kultúrny šok som zažil skôr v Južnej Kórei, kde je formalita veľmi potrebná a aj som dostal od veľvyslanca školenie na túto tému. Južná Amerika mi príde priateľskejšia a otvorenejšia.

Budeme potrebovať fungovať globálne…
To sa deje už aj u nás. Kedysi v obchodných vzťahoch neexistovali priateľstvá, dnes je to úplne bežné. Je tam samozrejme rešpekt, ale celá komunikácia je otvorenejšia a priateľskejšia. Možno je to aj sociálnymi sieťami, že sa komunikácia posúva na inú úroveň. Mám 9 ročného syna, ktorý chodí na bojové umenia. Sú tam ľudia od 6 rokov do 60 a veľmi sa mi páči, že rešpekt je medzi všetkými na jednej úrovni. Starší rovnako rešpektujú toho 6 ročného chlapca ako rovnocenného. A to mi príde veľmi férové. Možno má menej skúseností, ale tým nie je menej človekom. Prišlo mi to, že ho skôr viedli, akoby ho znevažovali. V humánnosti sme si rovní a keď má niekto viac skúseností, mal by potiahnuť toho, ktorý ich má menej.

V bežnom svete to skôr vyzerá tak, že máme obavy z konkurencie, málokto pustí svoje know how…
Začali sme pred jedenástimi rokmi, keď sme doviezli prvé pralinky za 1000 korún a bežná čokoláda stála v tom čase 100 korún. Dobre, že nás vtedy ľudia neukameňovali. Potom sme začali stavať naše promo na edukácií zákazníkov a robíme tak už desať rokov. Ideme s kožou na trh a ďalší sa pri nás zvezú. To niekedy aj zamrzí, ale na druhej strane rýchlejšie sa šíri povedomie a zväčšuje sa klientela, ktorú vieme osloviť. Okrem toho edukujeme aj na školách, učíme študentov na stredných školách, lebo aj my potrebujeme budúcich zamestnancov a často ich brávame zo sebou aj na zahraničné cesty.

Mladá generácia považuje podľa prieskumov sedem mesiacov vo firme za prejav lojality…
U nás našťastie toto nepoznáme, aj mladí ľudia u nás zostávajú. Vďaka tomu je menšia chybovosť, lebo majú skúsenosť a presne vedia, čo majú robiť. K tomu prispievajú okrem priateľskej atmosféry aj benefity v podobe rôznych teambuildingov. Robíme aj rodinné akcie pre zamestnancov, ich rodiny a deti.

Čo vás v tom procese výroby vie vrátiť, ukotviť? Čo vám vždy dá zmysel?
Myslím si, že je dobré o sebe pochybovať, robí to každý. A potom príde impulz, ktorý vás poteší. Napríklad vám napíše nejaká staršia zákazníčka rukou list, čo dnes už nerobí takmer nikto. To sú silné momenty.

Čo si myslíte, že by nám pomohlo, aby sa nám lepšie žilo?
Vzťahy. Na nich to všetko stojí a padá. Máme radi závisť, ohováranie a riešime problémy druhých, namiesto svojich. Takže vyčistenie vzťahov a nebojovať za nezmysly. Sme veľmi rozmaznaní. Máme omnoho viac ako potrebujeme, a človek si to uvedomí najmä vtedy, keď ide do krajín, kde nadbytok nemajú. V Ekvádore v pralese deti behajú bosé, keď majú chuť na sladké, žujú cukrovú trstinu, ale sú omnoho šťastnejšie ako my všetci dokopy, ktorí máme všetko. Alebo aj rodinné spoločenstvo. Mal som možnosť zúčastniť sa tam na jednom rodinnom stretnutí, čo obsahovalo okolo 15 ľudí, a tam bolo krásne vidieť, ako si v tej rodine vedia všetci povedať všetko. Čo sa im páči, nepáči a vedia, že ten druhý to prijme. Majú istotu prijatia a teda nemajú strach čokoľvek povedať. To si neviem u nás predstaviť a dokonca ani v rodine. U nich je napríklad negatívny názor prijatý bez výčitiek, u nás hneď príde odsúdenie. Keby sme boli otvorenejší a priateľskejší, život by bol jednoduchší.

Prečo ste prijali pozvanie na konferenciu Happy Company?
Keď sa niektorá z mojich myšlienok, či skúseností dostane ďalej, môže to ovplyvniť viac ľudí.
Čo by sa vám počítalo, keby to mala byť len jedna myšlienka, z ktorou by z konferencie odišli a začali ju aplikovať vo svojom živote?
Budovanie a vyčistenie vzťahov. Biznis príbehov je veľa, avšak na vzťahoch treba pracovať a možno si zobrať vzor zo spoločenstiev, ktoré ešte nie sú poznačené vplyvom médií a dobou, ktorú žijeme my.

Možno je to na nás, aby sme si zobrali vzor z týchto nepoškvrnených kultúr…
Ale nezoberieme, pretože u nás sú v popredí peniaze a myslím si, že to zničí aj tieto kultúry. Ten vplyv Ameriky, Európy a sociálnych médií, je tam veľmi silný. Lenže, kričíme, že nechceme utečencov a pritom si ich vytvárame. A oni by pritom mohli bez tohto celkom v pohode fungovať vo svojom spoločenstve.

Čím si možno osladiť život?
Našou čokoládou samozrejme. Môžeme jesť hocičo, ale kľúčové je množstvo. Vždy je to o miere. A to platí pre potraviny, život, zábavu aj zodpovednosť.

Karol Stýblo vystúpi 30.5. 2019 na konferencií Happy Company, ktorá sa uskutoční 30.5. 2019 v bratislavskom divadle Aréna.

Viac informácii: https://happycompany.sk/konferencia-2019