Zuzana Fialová je jednou z najúspešnejších a najžiadanejších slovenských herečiek. Aktuálne sa objavuje v novom slovensko – ukrajinskom pašeráckom filme Čiara. Stvárňuje tu postavu matky troch dcér. Hovorili sme s ňou o filme, a tiež o živote a prístupe k životu.  

Ako sa vám hrala úloha Alexandry vo filme Čiara?
Film Čiara je o hraničnej oblasti medzi Ukrajinou a Slovenskom, kde sa prelínajú dve kultúry, ale zároveň je to veľmi ďaleko od hlavného mesta a jeho problémov. Tu žije  pašerácka rodina, ktorá má hlavu rodiny Tomáša Maštalíra. Druhou hlavou rodiny je jeho matka Emíllia Vášaryová. A som tam ja, jeho žena Alexandra a tri dcéry. Keď si to tak uvedomujem, toto bolo prvýkrát, kedy som hrala ženu, ktorá skutočne rešpektuje autority. Či už autoritu veku a svokry, ako u Emílie, alebo autoritu manžela. To je proti mojej vôli a náture, ale páčilo sa mi byť zrazu vo fatalistickom pocite, že čo povedia je správne. Aj sa to v tom filme deje do momentu, kedy začne moja postava nadobúdať pocit, že jeho činnosť ohrozuje naše deti. A vtedy prebije materský pud ten patriarchálny nános a  žena sa proti tomu začne brániť. Potichu, jemne, ženským spôsobom chráni deti. Toto je moja línia. Línia filmu je pašeráctvo s Ukrajinou. Páčilo sa mi tiež milovať Tomáša bez kritiky. Absolútne ho uznávať a milovať ho, bol pre mňa veľmi zaujímavý pocit.

 V bežnom živote sa pozeráte na mužov kriticky?
Na všetkých ľudí. Neexistujú samozvané autority. Keď si vyberiem autoritu, tak na základe toho, ako koná, a to aj to len v oblasti, v ktorej rešpektujem to, ako koná. Ak je niekto napríklad špičkový chirurg, nemusím ho považovať za morálnu autoritu napríklad vo vzťahových veciach.

 Patríte k najvýznamnejším slovenským herečkám. Vždy ste chceli byť herečkou?
Najprv som chcela byť Pipi dlhá pančucha a toto dnešné fotenie s pirátskou loďou mi ju pripomenulo. Ako si s opicou na ramene, vlastným koňom a peniazmi robila čo chcela a bola to zábava. Pre mňa to bola navyše prvá feministická hrdinka. Potom som chcela byť Angelika. Všetci ju milovali a páčilo sa mi, že kráľovi povedala nie. Vždy som mala rada literárne postavy, takže som sa vlastne musela stať herečkou. Už v detstve som si čítala nahlas knihy hrdiniek, ktorými som chcela byť, kreslila som si ich a predstavovala. V 13 rokoch som hrala v prvom filme, takže to ma už nasmerovalo na herectvo. A zrejme som ani nemala veľmi na výber. Mala som tak vyhranené záujmy, čo sa týka literatúry, textov a príbehov, že to ani nešlo inak. Pre mňa sú najdôležitejšie na svete pocity a príbehy. A dodnes si myslím, že čo ľudia nevedia a ubližuje im to, je fakt, že nedokážu pracovať so svojimi pocitmi. Vďaka herectvu som si uvedomila, že keď si pocit viem vyvolať na javisku a nie je mi cudzí, dokážem tak urobiť napríklad aj v pondelok ráno, keď je zamračené. To, že som si začala vyberať emócie, s ktorými budem žiť, prišlo s mojim povolaním aj do môjho života. Aj dnes ráno som sa rozhodla, že sa mi toto celé bude páčiť, vám tiež, pretože pocity sú prenosné a aj to tak vyšlo.

 Je nejaká rola, ktorá je u vás ešte vo fáze sna?
Áno, aj keď som už väčšinu vysnívaných rolí hrala. Vždy som chcela hrať silné ženy, ako napríklad Kleopatra alebo Júlia. Aj tam bola sila rozhodnúť sa vziať si život kvôli láske. Anna Karenina išla proti predsudkom, ktoré kázali, že žena nesmie odísť od muža. Ona nielenže opustila jeho, ale aj dieťa. A chcela som hrať diabla, pretože som sa túžila vcítiť sa do zla. Dostala som rolu Mefista v Goetheho Faustovi v SND, a bola pre mňa jedna z najzaujímavejších skúseností. Na druhej strane som odmietla rolu Médei, pretože som nechcela ísť sama v sebe do pocitov, že si zabijem vlastné dieťa. Povedala som si, že tam vo svojej hlave nevkročím. Toto sú nebezpečné výpravy, kedy sa aj veľa dozviete o sebe samom a neexistuje nič, kvôli čomu by som prekročila v sebe ten rubikon a vôbec prijala ako možnosť, že môžem svojmu dieťaťu ublížiť. Každú postavu, ktorú hrám, si musím sama pred sebou obhájiť. Znamená to, že sa musím dostať do názorov a myslenia postavy a pochopiť ju. Médeu som pochopiť nechcela. Úplne mi stačilo, keď som hrala Máriu v Lidiciach a strávila som tri dni v koncentračnom tábore v Terezíne. Plné tri dni s holou hlavou, v pásikavom mundúre, s číslom. Štáb ma ignoroval, lebo som bola bezmenné číslo medzi mnohými ďalšími ľuďmi. Bolo mi z toho tak zle, že som plakala celú noc. Toto sú ťažké role. Úloha vo filme Čiara bol život medzi etnikom. Medzi ľuďmi, ktorí majú vlastné pravidlá, ktoré vôbec nesúvisia so slovenskými.

Hovorili ste o tom, že si vyberáte emócie. Ako sa udržiavate vo forme, a najmä teraz po štyridsiatke, kedy je ten život predsa len už o iných hodnotách?
Zatiaľ je to najzábavnejšie obdobie, aké som kedy zažila. Najprv som bola mladá a bez skúseností, potom som bola 20 rokov mama a to bolo na prvom mieste. Teraz už akoby nie som mama, pretože mám dospelého syna. Z môjho pohľadu mám ešte málo rokov, peniaze, dobrú kariéru, môžem si určovať a vyberať. A teraz, čo so životom? Toto bol pre mňa taký zvláštny prechod. Žijeme oveľa dlhšie ako kedysi. Často si v tomto veku ľudia urobia ďalšie dieťa, pretože majú syndróm prázdneho hniezda. Ja som „reinkarnovala“  a dostala šancu na „druhý život“. Všetko som splnila, na ničom nemám dlh, a som prvýkrát v živote úplne slobodná. To bol pre mňa tak povznášajúci pocit, že som sa ním pol roka opájala. Zobrala som si v práci voľno, ráno vstala, obula si tenisky, obliekla šortky, prišla do lesa a prevracala som chrobáky, ktoré boli na chrbte, späť na nohy. Keď som bola malá, bola som často pri zemi a videla som zaujímavé veci, ako chrobáky, páriace sa električky, zbierala som zaujímavé kamene. Potom som vyrástla a už dole nebolo vidno. Teraz som sa mohla vrátiť, čupnúť si a pozorovať chrobáky. A čas opäť začal byť neuveriteľne dlhý cez deň, ako keď som bola dieťa. Toto bolo tak pekné, že som začala premýšľať, čo chcem ďalej. Chcem mať kamarátov, s ktorými môžem cestovať po celom svete. Mám rada príbehy, napríklad tie od Agathy Christie. Prenajmem si teda malý mikrobus a vyberiem sa s kamarátkami do Anglicka a prejdeme všetky malé dedinky, kde sa tieto príbehy odohrávali. Chcela by som tiež ísť na miesta, kde tvorili spisovatelia. Túžim sa ísť pozrieť na miesto, kde napísala Charlotte Bronteová Janu Eyrovú a jej sestra Búrlivé výšiny. Láka ma tiež miesto, kde žil Artur Conan Doyle autor Sherlocka Holmesa. Začala som maľovať a teraz v lete idem s kamarátkou 90 kilometrov od Paríža do dedinky, v ktorej maľoval Monette. Mám pred sebou dobrodružstvá, ktoré by vôbec nemuseli vyzerať zaujímavo pre 20 ročného človeka, ale pre mňa je to top. Okrem toho jazdím po Európe a navštevujem výstavy výtvarného umenia, na ktoré som doteraz nemala čas a vyberám si prácu, ktorá ma baví a pokojne poviem aj nie. A vôbec ma nezaujíma, čo si kto o tom myslí. Toto je tá najväčšia sloboda.

A ako je to s mužmi?
Nikdy som sa necítila taká pekná ako teraz, čo zrejme súvisí s tou slobodou a s tým, že sa cítim sebavedomo. Kedysi som sa nevyzliekla do plaviek, lebo som mala 17 rokov a 54 kilogramov a teraz mi je úplne jedno, čo si kto o mne myslí.

Mnoho ľudí sa snaží definovať šťastie. Vy, zdá sa, že ho práve prežívate veľmi intenzívne.
Mám pocit, že som sa nikdy necítila šťastnejšia ako teraz. Obidvaja moji rodičia žijú, môj syn študuje a je šťastný.

Čo teraz študuje?
Najnovšie ekonómiu. Plynule prechádza z krajiny do krajiny. Vrátil sa z Nemecka, kde študoval rok a pol, a teraz chce študovať v Prahe, pretože sa mu páči to mesto. Avšak, keď je šťastný a ide mu to, nech si robí čo chce. Teraz chce byť podnikateľ, pretože má v pláne politickú kariéru. A do nej  chce vstúpiť z vlastnými peniazmi, aby nemusel byť ovplyvňovaný bohatými ľuďmi.

Čiže ešte stále má politické ambície?
Áno a teraz už šachovým spôsobom. Myslí 5 ťahov dopredu. Je šťastný, moji rodičia tiež a navyše sú stále sebestační. Lenže to sa všetko môže zmeniť. V Moskve, pri teroristickom útoku som pochopila, že nemôžeme prahnúť po istotách. Šťastie je aj keď prijímaš neistotu ako fakt. Tam som videla, ako sa za nanosekundu zmenilo všetko. Farby, zvuk, krik, panika, smrť. A bola to nanosekunda, ktorú nikto neočakával. Takže akékoľvek istoty, po ktorých túžime sú vlastne smiešne a sme nešťastní, keď na nich visíme a chce nám niekto niečo zobrať. V Moskve som pochopila, že je to hlúpe a najväčší pocit istoty budem mať vtedy, keď prijmem fakt, že sa všetko môže zmeniť. Musím byť pripravená zmeniť seba voči okolnostiam. Často som zobrala rolu len preto, aby moja kariéra pokračovala a pritom som to nechcela hrať a dávala som to všetkým na okolo najavo. Tak som si aj uvedomila, že nemusím byť herečkou, môj syn nemusí mať samé jednotky, nemusím mať konfekčnú veľkosť 36. Inak toto keď som si povedala, tak som hneď schudla. Dovtedy som to mala zablokované v hlave a nedokázala som schudnúť. Aj čo sa týka muža, nemusí so mnou byť. Keď som mnou nie je šťastný, nech ide. Aj on žije iba raz a nechcem, aby bol nešťastný. A toto tak oslobodzuje, že ten muž s vami chce byť a máte konfekčnú veľkosť 36 – lebo na tom nevisíte.

Veľa ľudí rieši zdravú výživu. Predpokladám, že ju neriešite, tak ako neriešite mnoho iných vecí…
Neriešim ju. A dosť mi tým niektorí ľudia lezú na nervy. Mám kamarátku, s ktorou sa už ani veľmi nestretávam, pretože mám pocit, že sa u nej prejavuje už určitá „narkománia“. Permanentne myslí na jedlo, stále o ňom rozpráva, posudzuje svoje telo voči jedlu. Mne sa o jedle nechce toľko premýšľať. Aj tak už žijeme dlhšie oproti tomu, koľko žili ľudia pred 100 rokmi a keď mám možnosť jesť zdravé jedlo, jem ho. Neznamená to však, že si nekúpim sendvič na pumpe. Prestala som piť alkohol, nie však preto, že je to nezdravé, ale preto, že mám 40 rokov a necítila som sa po ňom už dobre. Ak by som sa necítila dobre po nejakom jedle, tiež ho už asi nebudem jesť. Zatiaľ sa po každom jedle cítim fantasticky a nemám na nič alergiu. Niekedy sa dokonca cítim trápne v reštaurácii, keď nemám čím obzvláštniť svoj výber jedla voči čašníkovi, ktorému všetci diktujú svoje alergie, pričom niektorí to „vyšpičkujú“ do toho, že mu rozprávajú o tom, ako sa potom cítia. Takže ja môžem jesť všetko a v ohromných množstvách. Len pred športom a dlhým predstavením nie, pretože by mi prišlo zle. Alebo som prestala jesť na noc „tatarák“, lebo mám po ňom nočné mory. Neznamená to však, že si ho nedám na raňajky.

Znamená to, že počúvate svoje telo a to vám samo povie, čo chce a čo nie…
Určite áno. A týka sa to aj vzťahov. Kedysi som si myslela, že musím byť dokonalá pre muža a potom som pochopila, že muž vo fáze, kedy po váš túži už aj fyzicky, nemá v hlave krv, takže nerieši, či je vaše telo dokonalé alebo nie. Nemyslím si, že muži riešia veľkosť poprsia a pásu, ale radosť zo života, ktorá vo vás je alebo nie je. Moja sestra je napríklad „bacuľka“, a je šťastná. Smeje sa aj keď rieši problémy. Má senzačnú rodinu a je obklopená priateľmi.

Čo hovoríte na neustálu potrebu ľudí sa porovnávať a riešiť druhých?
V súčasnosti máme oveľa väčšiu schopnosť sa porovnávať ako kedysi. A je veľmi nešťastné, že sa stále s tými lepšími porovnávame. Ak to slúži ako motivácia, je to dobré, ale ak to ide k nenávisti, niečo nie je v poriadku. Len teraz viem nájsť v hlave niekoľko tisíc žien, ktoré sú krajšie a šikovnejšie ako ja. A teraz mám byť kvôli tomu zatrpknutá? A prečo? Pozriem sa na nejakú ženu, ktorá je pre mňa vzorom a buď budem ticho alebo ju budem obdivovať. Nepotrebujem sa s ňou začať porovnávať tak, že ju začnem nenávidieť alebo nechcieť, aby existovala. Spokojnosť nikdy nejde zvonku. Hovorím o ľuďoch, ktorí sú zdraví, majú čo jesť a majú zabezpečenú základnú zdravotnú starostlivosť. Vtedy je tá spokojnosť v hlave. Ja mám napríklad staré auto. Nechce sa mi dávať peniaze za nové. A mohla by som byť nespokojná, keď vedľa mňa na divadelnom parkovisku zastane kolega s novým lepším autom. Lenže viem, že mu na tom záleží a robí mu to radosť. A pre mňa je zasa dôležité kúpiť si gingo strom do záhrady. To mi robí radosť. To je presne o tom, že musíme so sebou každý deň trochu zaobchádzať, pretože my ľudia sme schopní skĺznuť do tých ľahších koľají a to je závisť a fatalizmus. Myslíme si, že niekto sa má lepšie. Ale čo my vieme, či nemá dve roboty? A má sa skutočne lepšie? Keď si len zoberieme program na českej televízií 13 komnata. Tam sú ľudia, ktorí pôsobia na prvý pohľad úspešne, sú slávni, šťastní, svietia usmiati z tituliek časopisov. A v tomto programe nám povedia o svojom živote také veci, že si povieme, že našťastie takéto veci nemusíme riešiť. Takže je relatívne aj to, ako vnímame druhých. Neexistuje človek, ktorý nemá problémy.

Váš prístup k životu pôsobí ako vaše osobné šťastie. Aký máte problém?
Mojim problémom je počasie. Keď príde november, zvládam ešte december, aj ako tak do polovice januára, lebo sú všade vianočné výzdoby. Potom príde nad Bratislavu sivá, olovená deka a tma a mrazivý mokrý vzduch. To je to, s čím musím ešte popracovať, lebo viem upadnúť do takej apatie, že celý február prespím, aby som to už mala za sebou. Takže tento rok v zime som začala maľovať a to ma veľmi napĺňa.

Ste veľmi temperamentná žena. Ako sa dobíjate?
Veľa spím a to aj popoludní. Niekedy nerozprávam. Stíchnem, chodím po lese, čítam knihy, maľujem obrazy a mlčím. Moji blízki to nemajú veľmi radi, lebo vtedy si dám aj telefón na ticho, ani televízia u nás nejde. Keď to ale robím dlho, som smutná a musím ísť medzi ľudí. Dobíjam sa aj športom. Prestala som behať, ale veľa chodím s prevýšením na dlhé trate. Zároveň mám veľmi rada kamarátov a kávičkovanie s nimi. Toto mi prišlo vtedy, keď môj syn Dávid odišiel z domu a ja som vtedy v bdelom stave neustále myslela na to, čo robí, či jedol a mala som všetko okolo syndrómu prázdneho hniezda. Potom som ten čas začala vypĺňať kamarátmi a teraz som šťastná ja aj Dávid, pretože nemusí mať pocit, že je jeho povinnosťou vypĺňať môj čas.

Najprv odišiel študovať do Ameriky, čo ste zvládali pomerne ťažko…
Najprv som premýšľala, že pôjdem k psychológovi, ale keď som si v hlave premietla rozhovor s ním a čo mi bude hovoriť, tak som si to povedala sama. V súčasnosti máme so synom ten najkrajší vzťah. Nedávno bol v Prahe na prijímacích skúškach na vysokú školu a boli sme tam tri dni spolu. To bolo najkrajšie rande v mojom živote. Už je veľký aj láskavý. Keď bol malý stále som mu musela vymýšľať nejaké aktivity. Teraz sa nám jeden deň nechcelo nič, a tak sme v hoteli pozerali televíziu, jedli v posteli a užívali sme si to. Je úžasné, že už nemusím pred svojim synom predstierať, že som lepšia ako v skutočnosti som.

V role Alexandry hráte ženu v strednom veku. Prešli ste tak s dievčenských rolí a femme fatale robí do niečoho nového. Aké to bolo?
Pre herečku v 40 rokoch je zložité sa „prehrať“ s tých dievčenských a femme fatale rolí do úlohy zrelej ženy. Aj preto som veľmi stála o rolu Alexandry vo filme Čiara. Je to obyčajná matka v strednom veku, ktorá má tri deti. Nechce sa mi naháňať večnú mladosť. A to ani v rolách. Podľa môjho názoru najhoršie čo môže herečka urobiť je chcieť byť stále mladá. Jej výzor tak nekorešponduje s očami. Oči sú staršie a múdre a tvár mladá. To nie je dôveryhodné ani pre diváka.

Ako sa o seba staráte, pokiaľ ide o zovňajšok?
Už 8 rokov navštevujem jedno medicínsko skrášľujúce centrum. Moja tvár starne, má vrásky, ale je pekná. A na základe tohto môjho presvedčenia mi aj doktorka vyberá procedúry. Sú ženy, ktoré to preháňajú ale aj tie, ktoré tento spôsob starostlivosti úplne zatracujú. Existuje zlatá stredná cesta. Sú procedúry, ktoré sú múdre, na základe vedeckých poznatkov a nie sú to jedy a naozaj nie je zlé, ísť na konzultáciu aj do takéhoto skrášľujúceho centra. A odporúčam vybrať si doktorku podľa toho, ako vyzerá jej tvár. Ona je sama sebe najlepšou reklamou.

Autorka a produkcia: Andrea Hinková – Tarová
Foto: Desana Dudášová
Styling: Miroslava Banášová, Predajňa LA FEMME Bratislava
Vizáž: Lucia Šenková, Oriflame

Za poskytnutie priestorov a príjemnú atmosféru ďakujeme reštaurácií LOBSTER na Seneckých jazerách.