So superstaristami na kávu nechodí

„Moje životné šťastie stojí na tom, že mám dobrú rodinu,“ úprimne sa vyznáva Peter Nuňéz, slovenský režisér s kubánskymi koreňmi, ktorý má pod palcom 1. Česko Slovenskú SuperStar.  

● Hoci je SuperStar československý projekt, zverili ho do rúk vám. Viete prečo?  

V Česku sa televízie prestali venovať podobným programom, Markíza ich robila aj naďalej a vychádzali jej. Preto keď sa česká strana opäť rozhodla ísť do dlhodobej show, zdalo sa im pragmatickejšie osloviť niekoho, kto má s prípravou takejto show skúsenosť. V Česku totiž nastal taký boom seriálov a hranej tvorby, že úplne vytlačil veci typu SuperStar z obrazovky. Myslím, že toto je kľúčový dôvod, no v každom prípade je to zároveň aj potešenie a pocta, že Česi pristúpili na to, aby sa 1. Česko Slovenská SuperStar robila na Slovensku a aby deväťdesiat percent ľudí zo štábu boli Slováci.   

● Aké sú ohlasy z českej strany na vašu prácu?  

Úplne úžasné. Do ničoho nezasahujú a aj v budúcnosti chcú v tomto modeli pokračovať. Výsledky sledovanosti sú nad ich očakávania. Nechali nás robiť a rovnako, ako sme mali voľnú ruku v Markíze, máme ju aj na Nove. Spolupráca je oveľa hladšia, než som predpokladal.   

● Na programe SuperStar robíte po štvrtý raz.  

Nemáte pocit, že ste sa už v tomto programe obohrali? Dali by ste sa nahovoriť aj na prípadnú piatu, šiestu... sériu? Mám stopercentný pocit, že som sa obohral, ale rovnaký dojem som mal aj pri tretej, dokonca už pri druhej sérii. Nerád by som hovoril definitívne súdy. SuperStar je veľmi náročný projekt pre všetkých, ktorí ho robia. Sme úplne zošrotovaní, unavení, zomletí emocionálne, psychicky i fyzicky. Baviť sa s kýmkoľvek zo štábu o tom, či chce robiť ďalšiu sériu, je v tomto momente bezpredmetné. Ideme na doraz. Tešíme sa na deň, keď to dotiahneme do konca.   

● No v zásade nehovoríte nie...  

Určite nie, lebo tieto veci diktujú okolnosti a ja neviem, čo bude so mnou o dva roky. Či vôbec budem v pozícii, že sa so mnou bude chcieť niekto rozprávať. Či nebude niekto iný, komu dajú ponuku. No ak si v roku 2011/2112 niekto so mnou sadne za stôl a povie, poďme sa baviť o tom, či je čas a priestor urobiť ďalšiu sériu, vyhodnotím situáciu.   

● Hovoríte o maximálnom nasadení. Čo to znamená v praxi?  

Cirkus okolo SuperStar sa nám začal niekedy v júni. Túto sezónu všetky veci, vrátane rodiny, dovoleniek či iných interných záležitostí – a týka sa to celého štábu, išli bokom. Od leta som neprečítal žiadnu knihu a rodinnú dovolenku, ktorú som ráno osobne potvrdil s tým, že večer odlietame, som v priebehu dňa zrušil. V mojom veku je už tento rytmus zničujúci.  

● V rozhovoroch jedno značne tvrdíte, že súťažiacich si držíte od tela. Predsa len, nepociťujete napriek tomu k niekomu z nich väčšie sympatie? 

Je to pragmatický dištanc, pretože môj rozhovor s kýmkoľvek zo súťažiacich môže vyvolať zlú krv. Keď náhodou aj s niekým prehodím pár slov, hneď si zavolám ostatných a poviem im, o čom sme sa rozprávali. Dovolím si ich však pochváliť, povedať, že som nadšený, že im držím palce, prípadne poklepať ich po pleci. No deje sa to vo veľmi formálnej rovine a s veľkým odstupom. Výrazne väčším odstupom, než by som možno osobne chcel. Nechodím so superstaristami na kávu a myslím si, že to tak má byť.

● Ak by sa raz vaše deti chceli prihlásiť do SuperStar, ako by ste reagovali?

Dcéra sa zrútila, keď vypadla Monika Bagárová a odmietla ďalej súťaž sledovať. Fandila aj Benovi Cristovaovi, ktorý vypadol ešte skôr. Nemám jej to za zlé. Má osem rokov, syn desať. No ak dorastú do veku, že SuperStar bude pre ne aktuálna a ja ešte budem v tejto pozícii, tak, bohužiaľ. Ak to nebudem režírovať, nech sa páči. 

● Aké sú? 

Najkrajšie, najlepšie a najšikovnejšie na svete. 

● Sú pohybovo nadané? 

Dcéra áno. Ale neviem, či je skutočný talent. Ak by aj bola talent, neviem, či podmienený geneticky. Syn je na tom, čo sa športu a pohybu týka, rovnako ako ja. Bohužiaľ. 

● Skončili ste učiteľské štúdium. Ako ste sa dostali do Markízy? 

Byť stredoškolským učiteľom bol vrchol mojich kariérnych predstáv. Splnený sen. Som chalan z dediny a fanaticky som miloval knihy. A jediný pragmatický spôsob, ako sa takými vecami živiť v mojom vtedajšom prostredí, bolo robiť učiteľa. Lenže keď som sa rozhliadol, zistil som, že sny nie sú až také ružové a nastavenia na život učiteľa sú veľmi tvrdé. Že mne a mojej rodine hrozí živorenie. No a v čase, keď som riešil, čo s tým, dostal som ponuku robiť v začínajúcej televízii. Neuvažoval som, či je to dobrá robota. Keď mi povedali, že za ňu budem dostávať 25-tisíc mesačne, povedal som, jasné. Manželka išla na materskú a ja som musel platiť jedenásťtisíc za prenájom. Ako učiteľ som mal základnú ponuku sedem a pol tisíca. Nebolo o čom. 

● Prečo v televízii neoslovili niekoho z profesionálov? 

Bola to výhoda „generačného zlomu“. Pre režisérov, absolventov VŠMU, to bola robota hlboko pod ich úroveň. Oni chceli byť režiséri, ľudia, ktorí robia kľúčové veci a my sme pre nich pripravovali servis. V skutočnosti šlo o oveľa dôležitejší segment, než si v tom momente všetci vedeli predstaviť. Dnes je situácia iná, ale vtedy sme všetci dvadsiati upútavkári boli „decká z ulice“. Horizonty sa odkrývali postupne, my sme dostali šancu a mohli sme sa na tom učiť. 

● Cítite sa dnes byť režisérom v tom pravom zmysle slova? 

Vo svojom segmente áno. Je trochu zmätočné, že pod hlavičkou režiséra sa spája veľmi veľa ľudí - od pána Bednárika po pána Jakubiska - do tej istej kategórie. Naozaj sa necítim byť ako pán Bednárik, on je pre mňa Pán Niekto. Takisto pán Jakubisko. Neviem robiť to, čo oni. No v branži, v ktorej sa pohybujem, mám už vychytané veci a môžem povedať, hej, som televízny režisér. S pomerne jasnou špecializáciou a profiláciou. 

● Máte svoj režijný sen? 

Moje sny sa splnili viac, ako by som si kedykoľvek dokázal predstaviť. Dnes mi v nadväznosti na SuperStar prichádzajú ponuky, nad ktorými som si pred časom len povzdychol, jeeeežiš, keby sa to stalo... A ono sa to zrazu stalo. Keby mi pred rokom a pol bol niekto povedal, že budem svojím štýlom a so svojimi ľuďmi v Česku robiť program pre kľúčovú televíziu, asi by som sa zasmial. Dnes je to tu. A také veci ako stretnutie s pánom Gottom sú úžasným bonusom. Mám toľko šťastia, že si to až nezaslú - žim, preto klopem na drevo :-) 

● Zdá sa, že ste svojou prácou úplne pohltený. A čo rodina? 

Je pre mňa ultimatívne dôležitá. Emočne a psychicky je pre mňa veľmi dôležité, že mám za chrbtom istotu. Keď sa s niekým, kto nemá deti, bavíme o tom, že by deti chcel, bez váhania poviem, ber to. A budeš šťastný a tvoj život sa zmení k lepšiemu. Zároveň viem, že moje deti sú malé a že sa hovorí malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti. Tak len dúfam, že moja dcéra nepríde v 15-tich domov s tým, že je tehotná. 

● Vaša manželka je zrejme veľmi tolerantná... 

Aj v tom som mal šťastie. Veľké. Zatiaľ sme neprešli žiadnou veľkou krízou, musím zaklopať na stôl. Sme spolu sedemnásť rokov, z toho jedenásť manželia. Moja žena vyštudovala latinčinu na Filozofickej fakulte UK, ale nikdy sa svojej profesii nevenovala. Po skončení školy sa zaoberala marketingom a venuje sa mu dodnes. Viem, že moje rozhodovanie a niekedy aj kroky do neznáma ovplyvňovali moju rodinu, ale ona vždy stála za mojím chrbtom. Viem, že by som bez jej podpory nebol tam, kde som. 

● Aké ste mali detstvo? 

Šťastné, ale pomerne tvrdé. Mama nás s bratom vychovávala na dedine bez spoluúčasti otca. Vďaka maminej láske a podpore ďalších ľudí, ktorí boli okolo (stará mama, mamini súrodenci), prešlo moje detstvo veľmi príjemne bez toho, aby som musel priebežne riešiť chýbajúceho otca. Dnes už nežije. Bez akejkoľvek zášte či nenávisti dodávam, že to bol pre mňa cudzí človek. Ak si však myslel, že on si zo života berie to najlepšie, v skutočnosti mu to najlepšie podľa mňa ušlo. Ak si to užil s mamou tak, ako si to užil, nedostal sa k tomu podstatnému. A už vôbec sa nedostal k tomu, že si mohol užiť so svojimi deťmi a o vnúčatá sa ani „nelizol“. Ale je to jeho chyba a bol to jeho problém. 

DENISA MARINKOVIČOVÁ 

FOTO: TV MARKÍZA